piatok, 22. mája 2015

Priestor je v predstavách človeka miestom

Keď som sa snažila o tematický výber fotiek z niekoľkých filmov do tohto článku, uvedomila som si, že už dlhšiu dobu fotím priestor. Tak, ako ho vnímam, ako sa v ňom cítim, čo vo mne vyvoláva. Hoci žijeme v tom, čo sa odohráva bezprostredne okolo, myšlienky siahajú do hĺbok, dialok a výšok a vytvárajú v hlave nové rozmery vnímania miesta a nášho zasadenia do neho. O to intenzívnejšie, ak si ho užívame sami. A na cestách.



Jeseň leta na pomedzí balkónových dverí na Karlíne, skoré ráno, či neskorý večer? Slnko je hore už príliš dávno, ale sobotná atmosféra je pomalá a vláčna. Sú tí tam dole, pod stromami, snáď až niekde pri koreňoch, v ešte tmavých uliciach, my sme sa vzniesli vyššie, za čo sa nám dostalo odmien, uvideli sme ďalšie stupne, ako keď vyjdete z doliny na horu, z letiska nad oblaky, ďalší rozmer. 
Furt ten istý svet? 



Niekoľko hodín neskôr, opäť prechod do inej fázy dňa. Tie súvisia vo väčšine prípadov so svetlom, počasím sme ovplyvňovaní viac, ako by bolo vhodné či výhodné. Čistota a veľkoleposť Veltržného paláca príjemne znekľudnuje, chcela by som mať z neho viac, ako sa dá poňať len očami. Hladiť secesné sochy vo vnútri a tanovať s nimi, veď vyzerajú, že presne pre to sú stvorené.



Lyon, strecha obchodného centra La Part Dieu. Špinavoružový betón pod nohami, priehľady na mesto, odlesky zmrákajúcej sa oblohy vo farebných sklách kancelárskych budov.
Dokonalá samota, zavŕšenie jedného boja, pred sebou ďalší, nejasné očakávania, predimenzované pocity epickosti, chvíľky len a len pre mňa, s ktorými sa snažím vynakladať, ako to len ide. 



Opäť v Prahe. Sedím vo svojom kútku v obľúbenej Malej Rybe a hľadám niečo pod dnami pohárikov. Z poetiky ma do súčasnej doby vráti Tomáš s pozvaním na afterku po Designbloku. Ževraj v nejakej opustenej funkcionalistickej budove na Václaváku. Využívam vymoženosti hladkacieho telefónu a táto informácia sa pre mňa stáva jednoznačným presvedčovacím argumentom. Palácu u Svýbů či Alfa - to sa mi ale nepáči, ju máme v Brne. Veľkolepé priestory, nevyužívané, okuchané až na betón čakajú na svoje ďalšie veľké dni. Zatiaľ hostia len premárnený potenciál jednej možne dobrej, zlej akcie.


Ulička vlaku do Olomouca. Pôsobí strašidelne, to vďaka neistote, ktorú vyvoláva. Skrýva plno možností, nečakané zvraty a konce. Vyústenie nie úplne konvenčnej párty sa rozhodne nedá stropercentne predpokladať, možnosti sú otvorené. Už ich bolo príliš veľa, aj rovnakých, ktorých deje sa zlievajú dokopy. Preto idem po tých v nových súvislostiach.


,,Ať už prostor a čas znamenají cokoli, místo a příležitost znamenají více. Prostor je v představách člověka místem, a čas je v představách člověka příležitost.´´ 
Aldo van Eyck

1 komentár :

  1. Priestor je laskavy, nikdy ho nebudeme moct vlastnit a svoje caro nam ukaze, len ked dostatocne eliminujeme pritomnost svojha Ja v nom. A tak je priestor vzdy rovnako velky ako mozeme byt my sami.
    (Tak si uvazujem o osmej rano.)
    Krasne fotky a podnetne pisanie! Tvoj blog je vzdy zazitok :)

    OdpovedaťOdstrániť