Už na ne takmer vôbec nemám čas.
Po tých rokoch sa pozmenil aj ich koncept.
Primiešala sa do nich účelnosť, vždy sú spojené s určitým praktickým, jasne definovaným a väčšinou poznaným cieľom na ceste.
Už to nie sú len spontánne výlety do neprebádaných miest na mape voľne plávajúc časom.
Napriek tomu vo mne vyvolávajú rovnaké pocity ako v začiatkoch.
Občas počas nich vydávam aj zvuky. Fascinácie, udivenia, uvedomenia si súvislostí, dania si dokopy nejakých okolností a vytvorení komplexného pohľadu.
Len tak sama pre seba.
Spoločnosť väčšinou nemávam a v tých takmer prázdnych uliciach sa jej vyhýbam.
A hlavne som nadšená tým, že je furt čo objavovať.
Aj v Brne.
Občas niečo objavím v hlave, otvoria sa mi nové priehľady, ktoré vrhajú iné svetlo na skutočnosti, ktoré sa javili byť jasné. Nestojím si za postojom, je premenlivý ako vedomosti a krajina okolo.
Ekonomická fakulta MU, časť, kde sa nachádza menza, ktorú teraz často navštevujem.
Stavba, ktorá ma poslednú dobu baví úplne najviac.
Sledujem jej premeny vplyvom ročného obdobia a počasia a vždy ma má čím zaujať.
Raz pri odchode z nej som sa konečne odvážila zabočiť doľava - do záhrady Národního centra ošetřovatelství a nelékařských zdravotnických oborů, ktorá je zrejme väčšinou voľne otvorená. Za odmenu som dostala priam zenové prostredie - južný svah Pisáreckého kopca zaliaty v slnku, starostlivo upravený trávnik plný výbežkov s rozsiatymi pravidelne usporiadanými kameňmi, zmeska drevín, opustený secesný domček, výhľad do záhrad naokolo, a okrem občasných preletov vtáctva božský pokoj. Možno aj bolo počuť nejaký ruch neďalekých Hliniek, ale zrejme mi bol vtedy na kilometre vzdialený.
Keď omrzí usporiadaný a upravený severozápad, treba sa vydať inými smermi za úplne iným typom vizuálnych zážitkov.
Vysadnutie na trase 12ky, prechod cez
priemyselný areál priľahlý Industre, návrat hore po Masnej, zabočenie do uličky s poetickým názvom Porážka. Poklady na každom pohľade. Tie občas smerujú ďaleko za ploty, či do vnútra prázdnych, hnilobou voňajúcich priestorov cez rozbité okná.
Často ja smerujem do výšky na špičky, na múrik.
A vôbec sa necítim ako v Brne. Či. v 21. storočí. Či v Brne 21. storočia.
Prekonať takmer nevyužívané široké cesty, opustené výrobné priestory so širokou škálou doby vzniku, vpadnúť do mestského ruchu na Křenovej a rýchlo z nej zahnúť na chodník popri Svitave, počas dlhej cesty po ňom nakúkať do backstageov obrovských hál s odstavenými koľajnicami vedúcimi do ich útrob.
Vyliezť na železničný most, rozhliadnuť sa, úplne si zašpiniť boty od hliny a skĺznuť dole.
Cez pešiu lávku prejsť na druhý breh rieky do trojuholníku niekoľkých ulíc odseknutých Svitavou, železničnou traťou a časťou Zábrdovickej ulice s dávno nefungujúcimi textilkami.
Na konci ulice z jednej strany lemovanej alejou a riekou a ukončenej parčíkom s obrovskými stromami pred železničným mostom ma čakal skutočný skvost.
Nemohla som sa na túto stavbu vynadívať, a užívala som si to celkom dlho.
Dokonca bola aj otvorená, a nazrela som do chodby.
Začínali na nej stavebné práce, zboku už bolo niečo pristavené, takže zrejme to bolo prvý krát a naposledy.
Bohužiaľ v BAM o ňom nie je ani zmienka, narozdiel od
Tyršovej obecnej školy o dve ulice ďalej.
Sobotné ulice boli zbavené ľudí, pocit ako pri hraní Mafie, nastevenie minima obyvateľstva a rozmýšlanie pri cestách ulicami.
Do úplne inej atmosféry v centre ma doviezla šalinka zo Starej Osady.
Veveří. Hra domu na stavebnicu. (Viac info BAM.)
Hneď za rohom jedna z najkrajších bytoviek s nejasným osudom.
Obe od Aloisa a Viléma Kuby.
Rada by som pridala mapu toho výletu, ale je to ozaj značný kus cesty, ktorého detaily by sa v malom obrázku stratili. V prípade záujmu sa samozrejme neváhajte pýtať.
